Asi dva mesiace pred mojimi 16-imi narodeninami som po prekonaní infekčného ochorenia zistil, že mám cukrovku, alebo aj diabetes mellitus I. stupňa.Môj dovtedajší život sa zmenil zo dňa na deň. Čo to pre mňa vlastne znamenalo? Okrem toho, že som nesmel viac jesť žiadne sladkosti a jedlá som sa musel naučiť prepočítavať na sacharidové jednotky (to bolo v pohode), som samusel naučiť podávať si inzulín. A to pre 15 ročného pubertiaka nebolo práve jednaduché.Občas som si pripadal ako narkoman s ampulkou inzulínu a injekčnou striekačkou. Potm som ale dostal inzulínové pero a išlo to už ľahšie.
Asi najzložitejšie zo všetkého bolo zorganizovať si čas. Všetky aktivity skombinovať s časmi jedenia (6-krát denne). Niekomu sa to všetko musí zdať príliš náročné, až nezvládnuteľné. Ja som si však povedal, že je to môj osud a prijal som to ako výzvu dokázať niečo, čo iní považujú za nemožné. Tak som sa snažil byť v pohode a užívať si život ďalej. No nerátal som s možnými následkami podcenenia možných rizík.
Hypoglykémia je stav, kedy má telo nedostatok sacharidov (cukru) v krvi a nemôže potom správne fungovať. Väčšinou sa spustí obranný mechanizmus, ktorí to telu oznámi a človek cíti, že niečo nie je v poriadku. V takom prípade diabetik musí urýchlene zjesť alebo vypiť niečo sladké, napr. Colu alebo tyčinku. Môj "alarm" však nefunguje správne a tak si uvedomím toto riziko neskoro. Následky hypoglykémie môžu byť až smrtelné. Stalo sa mi to aj na jednej diskotéke, kedy som si nevšimol že je so mnou zle, lebo som práve "skákal"na parkete. Potm sa mi len zatmelo pred očami a cítil som, že padám...
Prebral som sa až v nemocnici s infúzkou glukózy v žile. Kamarátka, ktorá tam v tan večer so mnou bola plakala celý víkend. Bol to pre ňu určite riadny šok. Naneštastie nikto z rodiny nebol doma, pretože ja som sa skôr vrátil z rodinnej dovolenky. Dozvedeli sa to, čo sa stalo, až o pár dní. Od vtedy som sa snažil dávať si väčší pozor, ale nie vždy sa mi to podarilo. Bolo ešte pár prípadov mojej nepozornosti, kedy mi musel niekto blízky pomôcť pohárom cukrovej vody alebo sladkým nápojom. Dúfam, že nebudem musieť viac navštíviť nemocnicu z dôvodu ťažkej hypoglykémie. Stačilo mi raz.
Týmto sa chcem veľmi pekne poďakovať všetkým mojim blízkym a kamarátom, no obzvlášť mojej mame a otcovi za ich pohotové jednanie v ťažkých chvíľach a trpezlivosť a tiež mojej manželke za to, že vždy pri mne stála a zdieľala so mnou toto trápenie. ĎAKUJEM
P.S.: Neľutujte ma, nemám to rád! Radšej buďte ohľaduplnejší k ľuďom so zdravotným postihnutím.